Anna Rusinkovičová

grafička, maliarka, keramička vo svojej tvorbe čerpá z toho čo jej prezrádza prítomnosť bytia a rozprávačmi sú samotná zem, príroda a jej procesy. Procesy premeny hmoty v prírode evokuje gestom, expresiou , farbou a formou výsledného diela.Sympóziá v rôznych krajinách, workoshopy na rôznorodých miestach, plain air priamo v prírode, či prechádzky Anny ako milovníka lesa a hory s ich tajomstvami sú zaznamenávané v kreatívnom duchu a poskytujú inšpiračné zdroje pre zrod nových vesmírov v podobe obrazu, objektu.Tvorbu môžeme rozdeliť do dvoch skupín z hľadiska farebnosti a z formálneho hľadiska na objekt a obraz, ktorý sa navzájom približujú smerom od vrstvenia obrazu, tak ako to bolo v informely /tašisme v Európe/, až po reliéf až objekt, ktorý sa zhmotní v hlinenom objekte.Z farebného hľadiska mapuje prirodzené farby zeme, hliny, akoby vytriskovali zo žriedla hliniska. Farby okra, cez prírodné hlinky až po umbry hnedé sú nanášané gesticky, tvarované do kvitnúcich okvetí. Tvary opisujú základné pohyby rozpínania sa v kružniciach. Energia vložená do rastúcich špirál je doplnená o prekážky ťahmi štetca definujúcimi charakter „kvetu“.Inšpirácia večným kolobehom v prírode ktorej obdivovateľkou Anna je zrejmá. Môžeme povedať, že jej tvorba ju napĺňa v momente kedy sa odkláňa od popisnosti a pomocou gesta si hľadá expesívnu formu výpovede.Druhou časťou z hľadiska farebnosti sú „záhrady“. Farby inšpirované návštevou Holandských jarných záhrad sú jasné, tvary na obraze sú štylizované, viac opisné. Opakujúci sa tvar kvetu pripomína delírium. Opojenie. Evokuje ľudové výšivky na krojoch, tradičnom odeve našich predkov, ktorý svojimi farbami mal za úlohu esteticky skrášliť realitu. Hra s opakovaním prvku a oslobodzovaním sa od detailu vrcholí v erupcii farebných tónov, ktorá útočí na diváka.Cesty formálneho hľadania medzi objektom a obrazom sú prezentované výnimočnou sériou keramických platní – obrazov, ktoré v sebe nesú gesto maliarov Jackona Pollocka a hľadanie Jeana Dubuffeta.Závesné objekty vytvárajú výpoveď o strete plochy posunutej do reliéfu v podobe vrstvy hliny a výrazu formujúceho platňu doplneného o farebnú výpoveď glazúru.V tomto procese sa stáva autorka rukou, ktorá dáva do pohybu „srdce zeme“ a posúva ho z jej jadra cez vrstvy zeme na povrch. Akoby ona bola tou hybnou silou sopky. Keramické dosky v sebe nesú stopy jednotlivých vrstiev, každá si nesie inú stigmu, až po atmosféru zeme.„Vyvreniny“ definuje nielen farba/glazúra/ ale hlavne tvar, ktorý nesie jasné znaky perforácie, vrstvenia, dipingu, až je veľmi príbuzný skutočnosti. Ľahkosť, akou pôsobí tvarovanie dosky, poukazuje na majstrovské narábanie s materiálom, akoby náhodne, či dokonca bez zásahu umelca rástlo dielo samo, akoby sme ho mohli takto nájsť niekde v lese. Prirodzenosť tvarovania dosky - obrazu z hliny je devízou umelkyne vyjadrujúcej sa pomocou „zeme“.
Mgr.art Michaela Rázusová Nociarová ArtD.